Môj cestopis o Albánsku

Albánsko...neznáma krajina Európy - môj cestopis
Keď som dostala pozvánku na výlet do Albánska, v prvom momente som chcela odmietnuť...veď prečo ísť do zabudnutej krajiny Európy plnej Albáncov, ktorí majú takú zlú povesť všade....ale nakoniec duch objaviteľa prevážil a spolu so slovenským sprievodcom som sa vydala na cestu. Najskôr to nebolo nič zložité, vlakom zo Slovenska cez Maďarsko a Srbsko do Čiernej hory, konečná zastávka Bar. Tento rok som skúsila i leteckú prepravu z Viedne do Podgorice a odtiaľ do Albánska a keďže píšem tento svoj cestopis, tak to dobre dopadlo :-)

Deň 1
Z Baru sme pokračovali ďalej autom cez Uľcinj až na hraničný prechod Sukobin. Tu bola moja prvá zastávka a okrem silnej kávy ma samozrejme uchvátil predajca albánskeho koňaku, fľaša 12 ročného za 10Eur či najlacnejšieho za 3Eurá....neodolala som, veď nejaký ten suvenír domov treba doniesť...no nie? Ako zaujímavé darčeky by som po svojej ceste odporučila hlavne strieborné šperky či doma tkané koberce rôznych veľkostí, farieb a vzorov alebo figový džem sladký ako med. Ale späť k ceste. Krajina, cez ktorú sme prechádzali bola typicky balkánska, čierne hory známe ako Albánske Alpy ale aj veľa bažín a močiarov s množstvom rýb a vtákov..ekosystém sám pre seba ...zvlášť si pamätám zachovalú pevnosť Rozafa v meste Shkodra, prvom meste za hranicou Albánska a s povesťou o obetovaní miestnej ženy, ktorú pochovali zaživa v múroch pevnosti, aby bola nedobytná, žena si vyprosila malý otvor, aby mohla kojiť svoje dieťa pokým sama nezomrie...a Rozafu nikdy žiadnym vojskom nedobyli...tak to asi funguje.
Ale našou prvou zastávkou bolo mestečko Shëngjin - malé mestečko - prístav, vzdialené okolo 50km od hraníc. Príchod do mesta pocítite najskôr nosom prostredníctvom zápachu síry, lebo sa tam nachádza sírne jazero, ktoré domáci využívajú pri liečbe rôznych chorôb, vrátane ženskej neplodnosti (hoci sa všetci domáci smejú, že to liečia hlavne muži z okolia...) Mestečko je stlačené medzi kopce a more a má len jednu hlavnú ulicu, okolo ktorej je sústredený celý jeho ruch a život...obchody, domy a okolo pláže sa tiahla nová pešia zóna a moderné a luxusné hotely, akoby sme sa zrazu ocitli na letoviskách v Španielsku či Chorvátsku...pláže boli plné a čo ma prekvapilo - turistami z Talianska...Únava nás zmorila a tak sme ostali na noc a išli sme sa navečerať do reštaurácie a veru sme sa poriadne najedli niekoľkochodovou večerou z morských plodov, fľašou domáceho vína a vody...prekvapujúco je to ozaj výborná voda, celkom podobná chuti našej vody...a čo nás pobavilo ešte viac bol účet, ktorý za 4 chodové, podotýkam najdrahšie menu pre 4 osoby, bol 50Eur a nebol ani problém platiť eurami, aj keď ich domáca mena je jeden LEK, v kurze 1Eur=100Lekov.

Deň 2
Čas tlačil a tak vybrali sme sa ďalej...naším cieľom bolo prístavné mesto Drač (Durress). Cestou sme sa sledovali spustnuté železnice či olivové háje...to všetko si Albánci zničili sami, po smrti Hodžu zavládol v Albánsku úplný chaos a ničilo sa všetko, čo sa vybudovalo...a to nielen pamätníky či sochy, ale aj olivy, pretože olivy za Hodžu museli okopávať a sadiť...a tak svoju nenávisť obrátili i na stromy olív.....hrozné, čo iné. Samotné Albánsko má veľmi pohnutú a krvavú minulosť, preto je ich vlajka červená ako preliata krv. Albánci sa pokladajú za potomkov Ilýrov, jedného z najstarších národov. Ich história je históriou bojov medzi jednotlivými kmeňmi. V 15. storočí začali oblasť okupovať vojská Osmanskej Ríše a neskôr po jej páde Tureckej ríše. Títo dobyvatelia so sebou priniesli svoje náboženstvo – islam a krajina sa z kresťanských a pravoslávnych koreňov postupne priklonila k islamu, dnes už dominantnému náboženstvu. Počas 2. svetovej vojny okupovali Albánsko vojská Taliansku a po porážke Talianska vstupuje na scénu moci komunista Envera Hodžu, ktorý si vzal za cieľ vytvoriť prvý ateistický štát na svete, ktorým sa Albánsko stalo v roku 1968. Inak pre zaujímavosť Hodža zrušil aj súkromné vlastníctvo a každý Albánec mohol vlastniť maximálne dve sliepky a v žiadnom prípade nie automobil, takže všetci sa presúvali na povozoch a somároch, ale aby som k nemu nebola nespravodlivá diktátor Hodža niečo aj zaviedol a to 7-dňový pracovný týždeň a iba 15 dní dovolenky. V politike sa najskôr odvrátil od Sovietskeho zväzu a neskôr aj od Číny. Kvôli strate silných ochrancov a aj vystúpení z vojenského paktu socialistických krajín - tzv. Varšavskej zmluvy sa v Albánsku začala budovať obranná línia pozemných bunkrov v takom počte, aby ich bolo dosť pre každého obyvateľa Albánska, jeden bunker maximálne pre 3 osoby...a je ich tam teda dosť, podľa niektorých správ až milión...dnes už len chátrajúcich. Bohužiaľ cena za ich postavenie priniesla štátu bankrot a neskôr chaos a ničenie. Trochu historického okienka z čias diktátora, akého sme my nepoznali som si nemohla nechať ujsť.
Keď sme konečne dorazili do najvýznamnejšieho prístavu krajiny a kedysi aj hlavného mesta – Durressu/Draču. Pekný je najmä zachovalý rímsky amfiteáter a vodovodný systém vybudovaný Rimanmi. Amfiteáter je pekne zachovaný a odkrytá je len jeho štvrtina. Meste je veľa zaujímavých historických budov z rôznych období, jeden z najznámejších je letný palác kráľa Zogy - ten by už veľmi potreboval rekonštrukciu. V meste je veľa kaviarní, kde sa dá posedieť pri káve, ktorú Albánci jednoducho milujú rovnako ako zmrzlinu večer. Prekvapili ma starobylé Rímske stĺpy, ktoré sa týčia priamo na ulici - tomu sa hovorí splynutie starého a nového...ešte väčšou raritou je ich elektrické vedenie, ktoré vyzerá ako hniezdo na stĺpe...každý dom a byt si ťahá vlastný kábel, ale všetko funguje ako má a mesto svieti do tmy ako maják. Ďalším faktom je, že je tu najviac mercedesov na počet obyvateľov ale zároveň nie je zriedkavé na magistrále obehnúť somára zapriahnutého do koča. Domáci si nerobia veľké starosti s pôvodom mercedesov a ich legalizácia je viac než jednoduchá aj dnes. Pre zaujímavosť, prvý mercedes sa dostal do Albánska ako dar kráľovi Zogovi od nemeckého vodcu A. Hitlera.

Deň 3
Z Draču sme sa vybrali do našej poslednej zastávky, hlavného mesta – Tirany. Okrem diaľnice tam vedie aj jediná funkčná železničná trať v dĺžke 40km, je zaujímavé, že do roku 1948 tu nebola žiadna železničná trať. Dodnes tu už desiatky rokov premávajú české lokomotívy z ČKD. Trať zvládnu za slabé dve hodiny - tomu sa teda hovorí rýchlosť, s takou by sme sa z Bratislavy do Košíc asi ani nedostali. Tirana bola založená Osmanmi v 15.stor, ale bola nevýznamným mestom až do jeho vyhlásenia za hlavné mesto v roku 1920, dôvodom bola jeho poloha v strede štátu. Mesto vybudovali najskôr architekti z Talianska, neskôr domáci architekti ako centrum komunistickej správy a "súdruhov", čo sa podpísalo i na "socialistickom realizme" architektúry mesta. Najstaršou pamiatkou je z roku 1820 Hodinová veža, azda najznámejší symbol mesta, ktorá sa nachádza na hlavnom námestí, pomenovanom po hrdinovi Albánska Skanderbeuovi. Na námestí sa nachádzajú ministerstvá i úrad vlády, múzeá, budova opery a baletu či mešita Ethem Bey. Je to námestie, ktoré je ozaj obrovské pre Slovákov, nepoznám u nás také, ktoré by sme mu mohli prirovnať. V blízkosti námestia sa nachádza moderná klimatizovaná katedrála postavená na počesť Matky Terezy ako slávnej rodáčky Albánska. Azda najznámejšou budovou je Mauzóleum Envera Hodžu v tvare bielej pyramídy, dnes ho pokrývajú grafity a namiesto pokoja mauzólea je dnes najväčšou a najdrahšou diskotékou na svete, lebo stavba stála 69mil. dolárov, nuž časy sa zmenili...Zabudla som spomenúť možnosti rýchleho občerstvenia v stánkoch všade v meste od domácich jedál ako falafel, kebab, byrek ale i pizza či mcdonald, nič nechýba a výborná je i zmrzlina či sušené ovocie. Hovorí sa, že najčerstvejšie mäso a ryby sú práve tu...lebo rybu si vyberiete ešte živú a mäso tiež, každý mäsiar má za obchodom malú ohradu s dobytkom, ktoré podľa želania zabije a predá...nuž iný kraj-iný mrav.
Záver
Aj keď musím priznať, že som sa chcela vrátiť zo svojej ceste po Albánsku, hlavne ak som počula, ako sa po zrútení režimu Envera Hodžu „budovala demokracia" krvou ...Mala som na mále a chcela som sa vrátiť späť do civilizácie, paranoicky som čakala za nami čierny mercedes a chlapíkov v čiernych oblekoch a okuliarmi - ale nič také sa nedialo....Väčšina Albáncov žije veľmi, zdôrazním veľmi skromne (v porovnaní s nami ako chudáci) a sníva o tom, že raz odíde z Albánska za lepšou budúcnosťou a za svoj najväčší luxus považujú televízor, mobil a ojazdené auto. Sú pohostinní a ženy pracovité oveľa viac ako muži. A čo je pre mňa zvláštne radšej ako more, majú svoje hory. To je ich domov, Albánci rozodne netrávia svoj voľný čas či dovolenku na pláži pri mori, ale v horách a kopcoch, odkiaľ pochádzajú.
Na druhej strane je to krajina, kde vidíte z okna konevoľne sa pasúce popri ceste a všelijaký neporiadok a smeti, ale o turistov sa tu starajú v špičkových hoteloch a reštauráciách, za cenu, ktorú by sme si inde v Európe za takýto luxus v hoteloch a kvalitu jedál v reštauráciách nemohli dovoliť a musím priznať, že Albánsko sa môže stať dovolenkovým rajom aj pre našincov...ak majú chuť a odvahu túto neznámu krajinu v Európe spoznať, pokiaľ je ešte neznáma a iná, tak sa do nej vyberte a určite nebudete sklamaní a na záver už len jedno slovo: GAZUÁR! - nech žijeme! :-)

V.Klčovanská, CK Kysuca Tour

V.Klčovanská – CK Kysuca Tour

Posted in Albánsko